Vždy som chcela byť silnou osobnosťou. Keďže som najstaršia z troch súrodencov, už veľmi skoro na mňa bola kladená väčšia miera zodpovednosti za iných, ale aj za svoje správanie a rozhodnutia. A tak nejako som mala pocit, že vždy všetko musím zvládnuť a nerobiť chyby. Ale keďže som len človek, často som ich robila a robím. No len ťažko som si vedela odpustiť svoje zlyhania. A tak aj keď som si to časom ani neuvedomovala, nasadzovala som si pred druhými masku tej, ktorá je vždy vysmiata a všetko zvláda a má sa super. Len nech sa nikto nevŕta vo mne a najlepšie ani ja sama, lebo z tých všetkých osobných zlyhaní mi bolo zle.

Boli obdobia, kedy som mala pocit, že už ďalej nevládzem a aj keď som volala na Pána a nechávala svoje problémy a hriechy pod Ježišovým krížom, prišla taká chvíľková úľava, ale potom som opäť vošla do niečoho podobného.

Ako znovuzrodený človek som často zápasila vo svojom vnútri s tým, že som akoby nevedela uveriť tomu, že Boh ma naozaj miluje a že mi naozaj odpustil a že ma naozaj prijíma takú, aká som. Viac krát som vnímala, ako ma Duch Svätý vedie k tomu, aby som študovala v Biblii, kým som v Kristovi. Aby som sa pozrela, akú novú identitu som získala tým, že som prijala Pána Ježiša. A aj keď som si tie riadky čítala, vedela som, že neprenikli do môjho vnútra. Raz som počula svedectvo jednej sestry, ktorá bola ochotná vzdať sa ľudí a spoločenstva, ktoré mala veľmi rada, a to len preto, lebo chcela v pravde nasledovať Pána. Záležalo jej viac na tom, či je uprostred Božej pravdy a či žije túto pravdu, než na tom, čo si pomyslia ľudia. Vtedy som si povedala, wau, Pane, to chcem aj ja. A Boh ma zobral za slovo. Začal mi ukazovať pravdu, nastavil mi zrkadlo. Po kázni brata Mikulu mi bolo jasné, že to, čo počúvam, nie sú len slová, ale je to ten dvojsečný meč, ktorý reže aj tie najhlbšie časti môjho vnútra. Takže keď bola výzva na modlitbu, nemohla som inak, ako ísť dopredu a zložiť zo seba tú masku, ktorú som nosila. A v tej chvíli mi bolo naozaj jedno, čo si kto pomyslí, jediné na čom mi záležalo, bolo to, aby som žila v úplnej pravde pred Bohom. Už som mala dosť nejakého divadla, ktoré tak často hráme jeden pred druhým. V tej chvíli som vedela, že moje vnútro úplne kapitulovalo, že ja sa už nechcem hrať na tú silnú a úžasnú, ale chcem, aby na tom mieste stál Ježiš. Po modlitbe som odtiaľ odchádzala s tým, že síce neviem presne, čo sa odohralo a neviem kto som (lebo som sa vzdala svojej masky), ale jedna vec mi bola úplne jasná. Prvý krát v živote som vedela, že som MILOVANÁ DCÉRA, že som Bohom PRIJATÁ, že som proste JEHO a On je MÔJ. Mala som pocit, akoby sa nebo nado mnou rozjasnilo a ja som mohla zhlboka vdychovať do seba tú nádheru toho, že som KRÁĽOVSKÁ DCÉRA.

Až teraz chápem slová “pravda vás oslobodí.” Prvý krát mám slobodu v tom, čo si kto o mne myslí, lebo vedomie toho, že môj Boh ma miluje, je viac ako čokoľvek iné. A ako sa vyrovnávam s mojimi chybami? Viac krát som počula vetu, že Boh ťa miloval ešte skôr, než si čokoľvek pre Neho spravila. No a teraz tomu verím na 100%. Teším sa, že Pán Ježiš pre mňa získal na kríži novú identitu niekoho, kto nemusí predstierať, že je silný, ale vie, že aj keď ja na to nemám, môj Boh sa oslávi v mojich slabostiach a dá mi silu tam, kde bude treba.

 

Katka